reklama

Pocity...

Ako človek dospieva, mení sa. Mení sa jeho zmýšľanie, pocity. Celá jeho osobnosť sa mení. Ale to čo má najviac vplyv na zmenu osobnosti človeka je bolesť...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Obrázok blogu

Nie tá obyčajná. Nie je to bolesť z nejakého zranenia, nie je to žiadna fyzická bolesť. Nie je to dokonca ani bolesť zo sklamania v láske. Nie, tá bolesť o ktorej tu píšem je celkom iná, odlišná od všetkých foriem bolesti, ktorú človek pozná, na ktorú si v danej chvíli možno spomeniete. To o čom tu píšem je bolesť zo straty milovaného človeka, z jeho odchodu zo sveta. Je to bolesť nad smrťou blížneho. Pretože takáto bolesť je naozaj najvyššou formou bolesti v akomsi pomyselnom rebríčku bolestí. Táto bolesť zasahuje celú vašu bytosť. Ovláda vaše srdce, vaše telo, vašu myseľ, vašu dušu. Celú vašu bytosť až do morku kostí. Moc, ktorú nad vami má si neviete predstaviť, pokiaľ to sami nezažijete, nepocítite. Je to akoby ste boli zviazaní niekde v tmavej miestnosti a videli nič len tú tmu, ktorá vás obklopuje. Je to akoby ste spadli do ľadovej vody cítili len ten chlad. Je to akoby do vás bodalo tisíce nožov . Nemôžete myslieť, nemôžete dýchať. Úplne vás pohltí, až z vás nezostane nič, celkom nič. Ak vás niečo predtým bavilo, teraz je to pre vás nezmyselné. Ak ste sa predtým na niečom smiali, teraz vám to pripadá hlúpe a nudné. Smiech? To vlastne ani neviete čo je. Mali ste radi ľudskú spoločnosť? Teraz vám je nepríjemná, dokonca sa jej vyhýbate. Je to ako......ako kráčať temnotou celkom sám, opustený a nikde nevidíte to povestné svetlo na konci tunela. Je to ako kráčať po Zelenej míli a vedieť, že na konci vás nečaká nič dobré. Ak vám niekto hovorí, že to znovu bude fajn, že to prejde, máte chuť mu vybiť zuby alebo aj niečo horšie. Ľudia vám hovoria, že im je to ľúto , že chápu ako vám je. No naozaj im je to ľúto? Kdeže! A chápu ako vám je? Ako by vás mohol chápať niekto, kto si takým niečím neprešiel?! Vo vašom okolí vám hovoria, že život ide ďalej. Ale ako môže život ísť ďalej, keď ste prišli o vám toľko blízkeho človeka? Ako môže ísť ďalej, keď je to akoby spolu s ním zomrela aj časť vás? Už nikdy, a to slovo nikdy je samo o sebe dosť hrozné, neuvidíte tvár toho človeka, nikdy viac nebudete počuť jeho smiech, jeho hlas, nikdy už ho neobjímete. Ten človek už tu nikdy nebude, keď ho budete najviac potrebovať. Nebude tu v najdôležitejších chvíľach vášho života. A to naozaj bolí. Všetko to čo ste považovali za maličkosti, teraz pokladáte za obrovské dôležité veci, ktoré vám tak veľmi chýbajú. Snažíte sa sami sebe nahovoriť, že to všetko je len zlý sen, že ráno sa zobudíte a ten človek bude tu, vedľa vás a všetko bude zase v poriadku, ale rozum vám hovorí, že to tak nie je. Každé ráno sa budíte sklamaní, s bolesťou v srdci. Keď ste sami, nedokážete nič, len ležať v posteli so slzami v očiach nadopovaní liekmi proti depresii. Kto by povedal, že aj krásne spomienky môžu tak strašne bolieť? Všetko čo ľudia z vášho okolia považujú za dôležité, vám teraz pripadá ako trápna malichernosť. Rozchod: No a čo?! Známky v škole: To je jedno! Ste chorí?: aj tak raz zomriete...Smrť. Predtým taká vzdialená, je vám teraz ako sestra. Počítate minúty, kým si po vás príde, aby ste sa stretli s človekom, ktorý vám tak chýba.
No ak raz zomriem a postavím sa pred Boha, poviem mu nech ma radšej pošle stráviť večnosť v pekle, pretože nechcem byť v blízkosti bytosti, ktorá mi zobrala to čo mi je najvzácnejšie. Zobrala mi ocka. A ja teraz musím čakať, kým ho opäť uvidím. Verím, že sa opäť stretneme. No je to veľmi dlhá a bolestivá cesta, keď sa každá sekunda zdá byť hodinou. Vždy sa pýtam sama seba: Prečo? Ale odpoveď neprichádza. A v hlave mi víria myšlienky, neustále zabodávajúce sa do hlavy a do srdca. Môj ocko tu nebude, keď sa budem vydávať, nebude ma držať za ruku a nepovedie ma k oltáru, nebude tu keď budem mať deti, aby videl svojich vnukov. Nebude tu aby im bol starým otcom. A viem, že on by bol ten najlepší starý otec tak ako bol a stále pre mňa je tým najlepším ocinom na svete. Naučil ma toho veľa. Že svoju prácu a varenie musíš robiť s láskou. Že učíš sa len pre seba. Že svojich rodičov treba ľúbiť. Nakazil ma láskou ku knihám, keď mi každý večer pred spaním čítal rozprávky. Naučil ma byť dobrým človekom.
Bolesť mení človeka. A po otcovej smrti som celkom iný človek. To, čo bolo kedysi dôležité, už pre mňa teraz nemá cenu. Dôležité je len aby sme vždy povedali človeku čo pre nás znamená, pretože zajtra už tu nemusí byť...

Katarína Thielová

Katarína Thielová

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

"Nikdy nepřestávej snít. Protože sny jsou to jediné, co ti nemohou vzít." Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu