Podľa mňa je priateľom pre človeka aj zviera. Veď si len zoberte vetu: “Pes je najlepším priateľom človeka.”
Keď mi zomrel starý otec, ktorý bol pre mňa veľkým idolom, pre to ako statočne bojoval so svojou chorobou a preto aký bol za života silný človek, cítila som sa skľúčene. V tej dobe som bola nezamestnaná a sama doma. To je na smútok to najhoršie. Byť sám pocit smútku len zhoršuje. Jedného dňa som išla okolo tabule s inzerátmi a videla som, že nejaký človek daruje šteniatko. Povedala som si prečo nie? Vždy som chcela mať psíka. Tak som si ho zobrala. Bola to malá fenka, taký oriešok s očkami, ktoré vás prosili aby ste sa s tým malým chlpatým klbkom hrali a ľúbili ho. Vtedy pribudol do našej rodiny nový člen domácnosti, ktorého si všetci obľúbili. Danny.  A to bol zlomový okamih kedy som si uvedomila, že pre človeka môže byť naozaj priateľom zviera. Stačí aby ste mu dali jedlo a čas a on vás odmení svojou láskou. Nemusíte byť múdri ani bohatí a ten pes vás  aj tak bezvýhradne miluje a dá vám celé svoje srdce. Môžete byť hoci aj v otrhaných teplákoch on vás bude vždy mať rád. A nikto sa viac neteší, keď prídete domov ako váš pes. Keď mi zomrel tatino, bola to pre mňa ťažká rana. Stratila som človeka, ktorý pre mňa veľmi veľa znamenal. Bol moje druhé ja. Mali sme toho veľa spoločného. A vtedy sme šli do útulku. Síce sme si nevybrali nového psíka ale ten pocit, keď okolo mňa behali všetci tí psíci, vrteli chvostíkmi, pozerali na mňa a chceli sa hrať. Bola to ako náplasť na tú veľkú ranu. Všetky tie nemé tváre, ktoré nič nepovedia, ale aj tak sa vám uľaví.  Ak by som mohla zobrala by som si všetkých naraz, lebo ten pocit naozaj stál za to. Bolo to ako liek. Bolo to akoby som sa ocitla v celkom inom svete, kde netreba žiadnych slov, stačí len pohľad do tých očí. Ešteže ma doma čakala Danny. Je to môj psík, moja spoločníčka a hlavne moja priateľka. Sú chvíle keď sa poddám plaču ale ona je tu. Pribehne a olíže mi tým svojim ružovým jazýčkom celú tvár zmáčanú od sĺz  a zalepí mi moju ranu. Je tu keď mi je smutno  a smúti so mnou a ak som šťastná je šťastná aj ona. Je tu pre mňa keď tu nikto iný nie je. Môžem vyzerať akokoľvek aj tak ma má rada. Môžem sa jej posťažovať a ona tu je a vypočuje ma. Bez akýchkoľvek poznámok. Je to priateľka, ktorú by som nemenila.
Áno zviera naozaj môže byť priateľom človeka a dokonca je lepšie ako hociktorý iný človek.  A preto som sa rozhodla, že ja svojich priateľoch nikdy nezabijem! Rozhodla som sa byť vegetariánkou a tak nepodporovať týranie a zabíjanie zvierat. Nejedná sa tu len o psov ale aj o mačky, kone, prasiatka, kravy, sliepky. Jednoducho o všetky zvieratá na tejto planéte. Žiadne zviera si nezaslúži zomrieť, len preto aby nasýtilo človeka. Nebudem tu však vypisovať nič o čom už aj tak každý dobre vie. O tom v akých podmienkach žijú zvieratá určené pre nenásytné chute mnohých ľudí na svete. Hlupáci navždy zostanú hlupákmi a tí čo nechcú otvoriť oči aj tak nepresvedčím. No možno by sa stačilo zamyslieť nad tým, že človek sa nenarodil ako mäsožravec, takže to nie je prirodzený kolobeh prírody. Možno by si stačilo uvedomiť že aj zvieratá majú city a nijaké zviera nechce zomrieť. To je to čo máme spoločné. Pud sebazáchovy. Každé zviera, ktoré ide na porážku sa snaží vymaniť z rúk vrahov. Ak to nie sú city, tak potom prečo by sa snažilo zachrániť si svoj život? Jeden známy spisovateľ povedal:” Zvieratá sú mojimi priateľmi a ja svojich priateľov nejem.” (G.B.Shaw) A vy? Zabili by ste svojho priateľa? A zjedli by ste svojho priateľa? Tak prečo to robíte zvieratám?